To je sila-len taká mikroúvaha

Autor: Monika Necpálová | 27.7.2015 o 10:01 | Karma článku: 2,15 | Prečítané:  195x

Vo svojom živote som už zažila kde - čo. Ale toto ešte nie. Ja neviem, kde sa podela ľudskosť v nás, prečo sa správame mnohokrát horšie ako zver (a to už urážam zvieratká) . Kto nám je vzorom v takomto správaní? 

Po dlhšej dobe som sa so synom rozhodla cestovať vlakom. Keďže naši "milovaní" zákonodarcovia okrem iných sociálnych "výhod" ponúkli aj výhodu cestovať zdarma našim deťom a dôchodcom ( či je to skutočne zdarma  a čo tým spôsobili by už bolo na dlhšiu úvahu a nie mikro takže touto myšlienkou sa zaoberať momentálne nebudem), rozhodla som sa so synom túto neskutočne šťastnú udalosť a výhodu využiť...reku, ušetrím pár drahocenných eur. Môj syn miluje cestu vlakom.

Prechádzali sme prekrásnou trasou smer Zvolen-Kremnica. Trasa s kopcovitým terénom, lemovaná lesmi, s množstvom tunelov. Pamätám, kedysi ako deti, keď sme cestovali touto trasou s rodičmi, vždy sme sa tešili, keď vlak zatrúbil a nasledoval tunel. Bolo to vzrúšo. Tentoraz sme sedeli s Matúškom v novom, čistom vagóniku. Znenazdajky začalo niečo neskutočne nervózne a splašene trúbiť. Pomyslela som si, niečo sa deje. Poplach alebo čo...Žeby teroristický útok? :)  Určite sa niečo muselo stať. Pýtam sa Matúška, čo sa to deje, on nato: "Neboj mami, to vlak trúbi, lebo bude tunel". Oznámil mi môj malý svetobežník, ktorý vlakom cestuje často so starými rodičmi. Vybuchla som v smiech. Dosť že na svete je dosť nervozity a stresu, ešte aj ten vlak musí byť nervózny. Človek si nemôže v kľude ani vychutnať cestu. S každým ďalším trúbením som sa zmierovala s týmto zvukom, ale akosi sa mi to nepodarilo. 

Nasledovala výstupná stanica-Kremnica. So synom sme stáli pri dverách, čakali, kým vlak zastane. Ja v ruke tašku, Matúško stál predo mnou, v ruke kufrík. "Daj mi ten kufor, ja ti ho potom podám,keď vystúpiš". Syn mi podal kufor. Vlak zastal, otvorili sme dvere, a vonku stál dav ľudí v strednom a staršom veku. Akosi automaticky, tak, ako je to bežné a ako vždy bolo, sme išli vystúpiť, najprv syn, potom ja. Ale nedalo sa. Nedalo,pretože do vlaku vošiel jeden z čakajúcich vonku. Prešiel cez Matúška, vrazil do neho, akoby tam ani to dieťa nestálo, prešiel popri mne. V tej úzkej uličke to bez drgnutia ani nebolo možné. "Dovolíte, vystupujeme", povedala som,pretože v tom sa do vlaku hrnul ďalší čakajúci. "VY-STU-PU-JE-ME, S DOVOLENÍM", ozvala som sa rázne,pretože do vlaku sa už hrnul ďalší čakajúci, dáma v strednom veku..len sa na mna uškrnula, mykla ramenom  a tvárila sa,akoby sme tam ani nestáli, akoby sme tam ani neboli. Tí ľudia prechádzali cez nás, akoby sme tam vôbec nestáli. Ďalší čakajúci nastupoval...vlastne predieral sa cez nás, to už som nevydržala a zvolala som na nich: "Ľudia, vy ste normálni???"..Pretože vonku bolo ešte asi 10-15 ľudí,ktorí chceli nastúpiť a ani jeden, zdalo sa,nehodlal počkať, kým vystúpime,pretože dav sa už začal zvonka na nás tlačiť. Davová psychóza? Dokelu, to čo má znamenať, normálne som myslela,že nás tam rozdupú. Stádo. Konečne sa ten dav zastavil a jeden milý pán pomohol vystúpiť môjmu synovi z vlaku a mne s taškami. Podal mi ruku, aby som vystúpila.

Môj syn sa po tomto "zážitku " nezmohol ani na slovo a priznám sa, ani ja nie. Toto som ešte nezažila. Asi málo cestujem vlakom....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Keď sa raz prezident príde spýtať, čo by mali robiť

Spýtala som sa, čo by chcel a on povedal, aby neboli bezdomovci. Prihlásil sa ku Kollárovi do strany, lebo si myslel, že tam sa to podarí.

EKONOMIKA

Slovenské elektrárne prehrali boj o Gabčíkovo

Ústavný súd odmietol sťažnosť voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu.


Už ste čítali?